Výroba zbroje – história platniarstva

Výroba zbroje – platniarstvo sa v minulosti veľmi cenilo. Zbroj bola totiž nielen ochranou toho najcennejšieho, ale aj odrazom bohatstva a spoločenského postavenia jej nositeľa. Preto sa na bojovom brnení prejavovali všetky výdobytky umu a technológie danej doby. Výrobcovia zbrojí, ktorí dokonale ovládali svoje remeslo, sa tešili prestížnemu spoločenskému statusu. Každá odchýlka, chyba znamenala smrť. Každý kúsok musel plniť svoj účel a mal svoj význam, preto majiteľovi zbroje záležalo predovšetkým na jej kvalite. 

Spoločenské postavenie nositeľa brnenia prezrádzalo najmä zdobenie a spôsob konečnej úpravy. Radoví vojaci mali jednoduchú čiernenú zbroj, prípadne nahrubo opracovanú. Tí majetnejší vlastnili zbroje dokonalejšie s lešteným povrchom a samozrejme si mohli dovoliť aj bohatú výzdobu, akou bolo napríklad zlátenie, cizelovanie, rytie, leptanie, tauzovanie, nielo či email. To už potom často išlo o skutočné umelecké diela a majstrami v tomto remesle boli Nemci a Taliani, pričom sa v každej krajine vyrábalo špecifické brnenie. Zbroj od Nemcov bola ľahšia s ostrými tvarmi, nositeľovi umožňovala pružnejšie sa pohybovať. Taliani vyrábali masívnejšiu a ťažšiu zbroj, ale aj tá bola veľmi pohyblivá.

Trendy brnení

Aj zbroj podliehala móde a požiadavkám vývoja zbraní, hlavne strelných. Snažila sa kopírovať civilnú módu, no musel sa však zachovať jej pôvodný účel. Každý bohatší rytier mal svoju výbavu vojenských odevov zvanú garnitúra, ktorá bola určená na konkrétne použitie. Išlo o ceremoniálne brnenie, turnajové brnenie, v ktorom sa predviedli na turnajoch a tiež samozrejme poľnú zbroj, určenú do boja. Ako člen šermiarskeho združenia som sa aj ja sám zúčastnil takýchto podujatí nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Použitie zbroje

Vojak musel vydržať v brnení celý deň a často v ňom aj spával. Poľná zbroj vážila od 18 až do 30 kilogramov. Turnajová dokonca až 40 kíl. Váha výzbroje sa rozložila na celé telo, takže to nebolo až také zlé a dalo sa to zvládnuť. Horšie to bolo v prípade krúžkovej zbroje, ktorá sa vyrábala na samom začiatku. Táto zbroj vyzerá síce ľahšie, pretože pozostáva z drôtu namotaného na guľatinu, ale jej nosenie bolo omnoho nepohodlnejšie, váha sa sústredila iba na ramená, čo bolo oveľa náročnejšie.

Vývoj výroby

Zbroj, ktorá neplnila svoj účel a neposkytovala dostatočnú ochranu bola odsúdená na zánik a takisto zbraň, ktorú zastavilo každé brnenie, nechcel nikto vlastniť. Preto sa okrem bitky na bojisku viedol paralelne aj boj celkom odlišného charakteru. A to zápolenie výrobcov zbraní a zbrojárov, ktorí sa predbiehali každý vo svojom umení. Keď výrobca zbraní zhotovil zbraň, ktorá prešla brnením, museli na to platniari okamžite zareagovať a vyrobiť ešte lepšiu zbroj, ktorá by ochránila život lepšie. S príchodom strelných zbraní sa aj zbroj zosilňovala na úkor hmotnosti, čo malo za následok upustenie od niektorých častí v neskoršom období. Tento súboj sa skončil až vynálezom perkusnej pušky v 19. storočí, ktorú nedokázal zabrzdiť žiadny bojový odev.

Testovanie kvality

Aj zbroj prechádzala testom kvality a to sa odrážalo aj na jej cene. Predtým, ako sa zbroj dostala do rúk jej budúceho majiteľa, musel sa tento výrobok pred jeho očami otestovať. Okolo roku 1500 v Taliansku sa začal robiť test nástrelom, čiže zbroj musela zniesť rany z muškety a z pištole. Brnenie nebolo nikdy napasované priamo na telo. Existoval tam priestor, ktorý plnil funkciu odpruženia, čiže mal zabrzdiť energiu guľky či sečnej zbrane.

Na výrobe bojovej zbroje sa podieľalo viacero remeselníkov, nielen platniar. Jednotlivé platne železa sa spájali cvočkami a nitmi (na jedno brnenie sa použilo 200 a viac nitov). Pri výrobe teda spolupracovali aj iní remeselníci.